Prečo na našich kurzoch vedieme rodičov k tomu, aby na dráhach nepomáhali deťom, ale boli len nablízku pre “lepší pocit a bezpečie”

Preto lebo,

• ak necháte deti ísť samé, budú sa vedieť samé rozhodnúť či to zvládnu, alebo nie.
• získanou skúsenosťou nadobudnú vedomosti o tom, čo všetko dokážu a nebudú sa vrhať do nebezpečenstva – budú vedieť i nabudúce odhadnúť svoje možnosti
• ak im nepodáte ruku – po prekážkach pôjdu tak, ako to samé zvládnu – niekto po štyroch, niekto po dvoch, niekto s niečím v ruke – a to je v poriadku – každý dostane šancu ísť v rámci svojich možností
• ak im nepodáte ruku – ich telo bude pracovať samo a nebudú “navážené” na vašu ruku – a tým pádom asymetrické
• ak budete pri nich a dodávať im slovne pocit bezpečia a odvahu, že to zvládnu, dáte im viac ako ruku… dáte im vieru v samé seba

Tak preto, sa my snažíme deťom “nepomáhať” (samozrejme, nie vždy to ide na 100 percent.)

A čo o ňom potrebujeme vedieť.

Dýchanie bábätiek (vrodené dýchanie) je pomalé a hlboké. Dýchajú do bruška a je to pre ne prirozdené. Časom – nesprávnym pohybovým stereotypom, psychickým napätím sa v dospelosti mení tento správny stereotyp a dospeláci začínajú dýchať do hornej časti hrudníka. V poslednom čase však čoraz viac detí od 4 – 6 rokov chodí na cvičenia a už i oni majú zaužívaný nesprávny stereotyp dýchania.

Bez správneho dychového stereotypu sa však nepohneme ďalej, ak nám záleží na zdravom tele a zároveň aj psychickej odolnosti. Dýchanie má vplyv nielen na život, ale napríklad i na postavenie chrbtice, funkciu hlbokého stabilizačného systémy a dokonca i na postavenie členkov v stoji, či chôdzi.

Dlho som hľadala príčinu prečo sa toto deje už i u tak malých detí. Našla? Zo štúdia, pozorovania a čítania odbornej literatúry mi vychádza, že naše deti oveľa viac sedia za stolom (napríklad v MŠ, ZŠ pri práci – oveľa viac sa sústredíme na vzdelanie ako na pohyb), pri počítači, tabletoch, mobiloch a telkách. Okrem toho nedbáme na správne sedenie s vystretým chrbátom a deti sedia v rôznych krkolomných polohách. A keď si to všetko spojíme a predstavíme – dieťa sediace za stolom, zhrbený chrbát, zatlačená bránica nedokáže efektívne robiť svoju prácu – toto sa deje v častom opakovaní – sa dýchanie presunie do hornej časti hrudníka – statické svaly sú preťažované (lichobežníkové svaly, šikmé svaly krku a zdvíhače lopatky) á vznikne nám dôsledkom toho nesprávny dychový stereotyp.

Aké to má následky u detí? Nedostatočne posilnený hlboký stabilizačný systém, stiahnutý hrudník, nesprávne zakrivenie chrbtice (hyperlordóza, skolióza), plochovbočené chodidlá. A to by sme mohli pokračovať dalej – ako vplýva dych na celkovú psychiku, výživu tela a mozgu, či rozvoj reči u detí.

Pri správnom bežnom nádychu sa dolná časť hrudnej kosti hýbe dopredu, dolné rebrá sa hýbu do strán (medzireberné svaly) a stena brucha sa hýbe smerom dopredu. Rozvnaké pohyby vykonáva aj pupok. Všetky tieto pohyby napomáhajú bránici, aby fungovala správne.

Pri bežnom výdychu sa využíva elasticita štruktúr hrudného koša. Ten vytlačí pasívne vzduch smerom von. Opäť má prácu bránica, pri maximálnom výcdychu sa aktívne zapájajú medzirebrové svaly a svaly brušnej steny. Popritom pomocné dýchacie svaly zabezpečujú stabilitu hrudníka. Bránica je jedným z hlavných svalov, ktoré zabezpečujú stabilitu celého tela.

V prípade ak je u detí časté nesprávne sedenie a pohybové stereotypy sa nám nesprávne nadmerne nakloní panva smerom dopredu ( býva to spôsobené aj nesprávnou manipuláciou s bábätkami, nesprávny psychomotorický vývin) – to pri náduchu neomožňuje bránici naplno využiť celý svoj potenciál – zvýši sa napätie svalstva okolo chrbtice. To spôsobí nadmerné zakrivenie driekovej chrbtice, oslabenie brušnej steny a panvového dna.

U detí to môžete vidieť tak, že majú “vypučené” bruško dopredu a pri náduchu sa im dvíhajú ramená. Ak toto vidíte – najvyšší čas sa začať venovať správnemu nácviku dýchania.

Ako zvládnuť nácvik dýchania s deťmi

Už dospelákov naučiť správne dýchať je ťažké a deti – to je výzva. Chce to veľa trpezlivosti, hľadania správnych formuliek a vedieť ako na to. Ale výsledok stojí za to! Tak sa do toho spolu pustime…

Ako sme si už povedali, nesprávnym dychovým stereotypom sa nám preťažujú a skracujú pomocné svaly hrudníka. Tie je potrebné najskôr dostatočne uvoľniť. Na uvoľnenie týchto svalov využívame u detí hru – žabka – tú už poznáme, anjelik – deti sa ľahnú na chrbát, kolená pokrčia a chodidlá oprieme o podložku, ruky natiahneme ako krídla a mávame nimi posúvaním po podložke k telu a hore k hlave, zvonček – ukláňanie hlavy do strán – pozor ramená nedvíhať, hlavu ťaháme smerom hore nie k uchu.

Správne dýchanie začíname cvičiť na chrbte, aby sme zabezpečili uvoľnenú a rovnú chrbticu. Kolená pokrčené, chodidlá na podložke na šírku panvy, hlava podložená, hrudník a plecia uvoľnené, nesmú sa dvíhať ku hlave.

Vedieme deti k uvoľnenému dýchaniu – nádych nosom, výdych ústami. Dychová vlna ide z hrudníka smerom na brušnú stenu. Mne pomáha pri deťoch, keď im položím dlaň na spodnú časť bruška s jemným tlakom a druhú na hornú časť hrudníka. Ruku na brušku jemne zatlačím – aby som deti nasmerovala k tomu – že sem sa nadýchni a zároveň ich vediem k tomu, že ruka na hrudníku sa mi nesmie zdvihnúť. Nie je to ľahké a chvíľu to trvá, kým deti pochopia. Zvyknú zdvíhať veľké bruho ako pupok námorníka- vtedy pomôže keď im poviete, že dýchaj do slabín (každý to voláme doma inak, pokojne im povedzte do šušky – neznie to odborne – ale vždy pochopia) a zrazu sa smer dychu posunie správnym smerom. Dbajte na to, aby deti dych n ezadržiavali ale voľne plynuje dýchali.

A toto opakovať niekoľkokrát denne. Keď už to viete – trénujeme v sede, potom v stoji a keď už to bude automatické, môžeme začať cvičiť so správnym dýchaním.